Bola polovica leta. Lívia a Ema si akurát zobrali dovolenku a vyhliadli si chatu, ktorá bola takmer na opačnej strane štátu.

            Bola to zaostalá dedinka a ďaleko od nej sa nachádzala opustená chata, ktorú akýsi bohatý majiteľ prenajímal.

Obidve baby sa na túto dámsku jazdu veľmi tešili. Dva týždne na chate si užili. Už im ostalo len 5 dní. Chceli sa vrátiť už domov, aby sa za tých päť dní stihli vrátiť do mestského života. Akurát mali všetko zbalené a chceli vyraziť, keď v tom...

„Dočerta! Auto nechce nabehnúť!“ nahnevane vykríkla Ema

„No to je super, pretože ja sa tak rozumiem v autách, ako jazykovedec v chémii,“ vzdychla si Lívia.

„Tu signál na mobile nemáme, budeme musieť zájsť do dediny pešo,“ povedala Ema.

„Po ceste je to veľa kilometrov.“

„Ak pôjdeme krážom cez les, tak sa nám cesta skráti o polovicu.“

„Tak to aby sme vyrazili,“ odpovedala Lívia a vybrala z auta batoh.

„Zober si aj spacák plus nejaké to jedlo. Ale hlavne pitie!“

„Jasné.“

Zbalili sa a vyrazili. Väčšiu časť batožiny nechali v zamknutom aute. Išli už takmer hodinu. Bolo približne 6 hodín večer, ale keďže boli v hustom lese, bola tam skoro tma.

„Švihaj, nech vybehneme z lesa, potom sa tam objaví ďalšia chata,“ hovorila Ema.

„No veď hej,“ zamrmlala Lívia.

Zrazu lesné ticho preťal výstrel. Baby zastali a pozerali na seba.

„Dopekla a toto bolo zase čo?“ vyrazila zo seba Ema.

„To je jedno, poponáhľajme sa,“ povedala Lívia a pohla sa.

Zaznel druhý výstrel, ktorý bolo počuť blízko. Ženská dvojka sa začala zakrádať popri stromoch, keď Ema zastala a čupla si. Lívia nazerala ponad ňu.

V diaľke videli troch mužov, ako sa skláňali pri zastrelenej srnke. Dvojke správne došlo, že to museli strieľať po nej.

„To sú pytliaci! Zmiznime odtiaľto skôr, ako nás nájdu!“
            „Prečo?“

„Vytriasli by z nás dušu, kým by si neboli istý, že ich neudáme na polícii,“ povedala Em. „Mohli by dostať poriadnu pokutu a som si istá, že potom by si nás zapamätali.“

„Fajn, tak padáme,“ pohla sa Lívia smerom, ktorým išli predtým.

Ema sa chcela zdvihnúť zo zeme, no šmykla sa jej noha a aby nespadla, zachytila sa suchého stromu. Síce sa nestrepala, ale suchý strom bol chorý a ohol sa pri nápore jej tela a začal s hlasným treskotom padať dolu.

Lívia a Ema sa automaticky rozbehli s batohmi na chrbte a utekali, čo im nohy stačili. Chlapi na chvíľku zastali a pozerali ako v šoku, no potom im odblokovalo vedenie a pustili sa za nimi.

Baby utekali cez les a snažili sa nevraziť do stromu a ani neodbočiť zo správneho smeru von z lesa. Ema utekala s kompasom v ruke a navigovala Líviu, ktorá bola pred ňou.

Bežali už dosť dlho a Lívii dochádzala para, začalo sa jej šmýkať, potkýnala sa. Ale nebola jediná. Pytliaci padali rovnako. Zrejme mali krátke nohy, pretože ich nedokázali dobehnúť. Lívia už vedela, že nevydrží dlhšie.

„Vydrž ešte,“ zakričala na ňu Ema. „Za chvíľu by sme mali vyjsť z lesa!“

Lívia vybehla z lesa. Hneď na to aj Ema, pričom ju ešte stále nútila bežať dopredu. A tak utekali ďalej.
            „Ema, ja už vážne nevládzem!“ hovorila Lívia a spomaľovala.
            Dobehli na akúsi lúku, kde bola obrovská kamenná stavba so starými drevenými dverami. Vyzeralo to ako nejaké polorozpadnuté hradby nejakého starodávneho hradu.
            „Ukryjeme sa tam!“ navrhla Ema a spolu s Líviou sa tam zavreli.
            Lívia sa hodila na zem a zhlboka dýchala. Cítila sa strašne vyčerpaná.

„Ako to, že si bola taká odvážna?“ spýtala sa Emy.
            „Nie, nebola som. Len som rýchlo reagovala. V skutočnosti sa mi trasú nohy od strachu, ale tu by mali byť tie nohy v bezpečí,“ povedala Ema a vydýchla si.

Aj ona bola strašne zadýchaná a lapala po dychu. Trocha odchýlila dvere a chcela ich potom ešte viac otvoriť, ale Lívia ju chytila za ruku.
            „Mohli by sa predsa ešte vrátiť!“

A mala pravdu! Hneď len čo to dopovedala, sa pred hradbami objavili zadýchaní chlapi.
            „Teda tie potvory ale vedia behať,“ povedal jeden z nich.

„Myslíš, že utekali ďalej?“

„Samozrejme. Pochybujem, že by sa ukryli v tej obrovskej kamennej zrúcanine,“ zasmial sa tretí.

„Jasné, každý sa predsa tej stavbe vyhýba,“ povedal opäť prvý.

„Poďme teda preč, kým nám tú srnu niečo neodtiahne,“ mykol hlavou tretí a tak sa všetci obrátili a odišli preč.

Ema si nahlas povedala: „Asi viem, čo tým mysleli!“

No žiadna odpoveď od Lívie neprichádzala. Tá si totiž Emu momentálne nevšímala. Hľadela na to bludisko chodieb, kde teraz boli a všimla si dievčatko, ktoré tam stálo s bábikou v ruke.
            „Lívia!“ ozvala sa Ema znovu.

Lívia sa na ňu pozrela no hlavu ihneď obrátila späť do tmavej spleti chodieb. Zažmurkala. Dievčatko tam už nebolo.

„Poďme nájsť niečo, kde sa bude dobre spať. Je už takmer tma a všetky skratky k najbližšej chate vedú popri lesoch. Ktovie, čo sa môže stať. V lesoch sa nepotulujú len ľudia, ale na našu smolu aj medvede,“ hovorila Ema a pohla sa.

„Kde sme?“ zmohla sa Lívia na jedinú otázku.

„Toto bol v minulosti hrad,“ povedala Ema ľahostajne. „Vraj bol postavený z náhrobných kameňov ukradnutých na cintoríne a preto tu vraj straší.“

Lívia akoby skamenela. To dievčatko...

„Ale to je hlúposť,“ pokračovala Ema, „to sú len fámy, pretože na blízku nikde cintorín nikdy nebol. Hovorilo sa to, aby sem nechodili nejaký dobrodruhovia.“

„Ako to všetko vieš?“ spýtala sa Lívia neveriacky.

„Tu mi dakedy bývala vzdialená rodina. Raz sme tu boli stanovať. V tom lese, kde sme narazili na tých pytliakov, čo nevedia bežať,“ zasmiala sa Ema.

Lívia žasla nad tým, aká je Ema úžasná.

„No, vyzerá to tak, že sa mi nohy prestali už od strachu triasť nohy,“ začala sa smiať Ema, „tak teda poďme viacej dovnútra.“

A tak išli. Napokon došli do nejakého rohu a tam si vytiahli spacie vaky. Aj keď sa vonku určite ochladilo, vo vnútri bolo stále príjemné teplo.

„Dobrú noc,“ zamrmlala Ema.

„Dobrú,“ usmiala sa Lívia.

No Lívia mala stále pocit, že ich niekto sleduje. Keď napokon zaspala, snívali sa jej všelijaké hlúposti. Stále sa jej v snoch zjavovalo dievčatko, ktoré bolo pri nej stále bližšie a bližšie a keď bolo pri nej úplne blízko, tak sa náhle strhla zo sna a zobudila sa.

Lívie sa postupne zmocňovala panika a začínala byť poriadne vystrašená.

„Ema?“ zakričala do tmy.

„Tu som,“ zastenal hlas vedľa nej.

„Čo sa stalo?“ snažila sa Lívia vymotať zo spacáku.

„Moment,“ povedala Ema a hrabala sa v batohu.

Vytiahla z neho akúsi okrúhlu lampu a postavila ju na zem. Potom ju stlačila smerom dole a keď ju pustila, lampa začala svietiť a vrhala po kamenných stenách upokojujúce žlté svetlo.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa ešte raz Lívia.

„Nedalo sa mi zaspať. A potom som zaspala, no náhle som sa zobudila a potom som niečo zbadala a chcela som sa ísť na to pozrieť, no zakopla som o tvoj ruksak a strepala som sa,“ pokúsila sa Ema o grimasu.

„Čo si videla?“ spýtala sa Lívia.

„To sa mi len zdalo,“ mávla rukou Ema.

„Nie, nezdalo,“ povedala vážne Lívia, „videla si malé dievčatko?“

„Wow, teda Lívia, ty vieš fantasticky čítať myšlienky,“ zasmiala sa Ema. „Ako si vedela, že...“

„Nie,“ stopla ju Lívia, „ja som ju videla tiež.“

„Čože?“ vytratil sa úsmev z Eminej tváre.

„Áno. Mala oblečené také fialové šaty...“

„Boli skôr tmavomodré.“

„Nie, tmavofialové a v ruke mala bábiku,“ hovorila Lívia.

„Nemala,“ pokrútila hlavou Ema.

„To je teda jedno,“ povedala Lívia, „ale čo tu robí osamelé dieťa?“

„Ja netuším.“

Lívia sa pozrela na hodinky. Bolo niekoľko minút po polnoci.

„Myslím, že už...“ chcela povedať Lívia, ale niečo začula.

„Aj ja som to počula,“ zašepkala Ema, „poďme sa pozrieť.“

Zhasli lampu, vytiahli baterky a pomaly išli dopredu, z kadiaľ prišli. Onedlho došli k dreveným dverám, ktoré boli zavreté.

„Nenechali sme ich otvorené?“ spýtala sa Lívia.

Ema odchýlila dvere. Stŕpla. Opäť tam boli pytliaci.

„Tak predsa budú len tu,“ povedal ten najvyšší z nich.

„Myslel som si, že utekali k najbližšej chate, ale to by bolo ešte viac sprostejšie ako zostať tu.“

„Nie je to jedno? Aj tak do rána neprežijú,“ zarehotal sa tretí.

Lívia preglgla.

„Nejdeme dnu?“ spýtal sa jeden a pristúpil k dverám.

Eme stiekol po čele pot. Ak otvoria dvere, tak...

„Nie, netreba. Ony sa už o ne postarajú,“ začal sa smiať ďalší.

„Toto im tu necháme a bude to úplne v poriadku,“ vyškeril sa tretí a položil pred dvere na sáčok kus mäsa.

„Poďme,“ povedal najvyšší a odišli.

„Čo to malo znamenať?“ zmocňovala sa panika už aj Emy.

„Neviem, ale radšej by som išla s pytliakmi ako zostala tu,“ povedala Lívia. Mala sucho v ústach

„Poďme naspäť,“ zamrmlala Ema a pohla sa smerom k spacákom.

Napokon do nich zaliezli a ležali blízko pri sebe.

„Myslím, že už nezaspíme,“ povedala Lívia znepokojene.

Nastalo ráno. Keď sa Ema zobudila, Lívia už bola hore.

„Ahoj,“ zamrmlala Ema.

„Dobré ráno,“ usmiala sa Lívia a podávala jej jedlo, ktoré si predchádzajúci deň zbalili do batohu.

„Ty si už jedla?“

„No jasné. A teraz rýchlo, aby sme mohli z tadiaľto rýchlo vypadnúť,“ povedala Lívia.

Ema začala jesť a pritom sa rozhliadala po rohu, kde strávili celú noc. Pomedzi škáry v kameňoch presvitali lúče svetla. Ako sa len v noci báli. Ale tieto hradby nepôsobili vôbec strašidelne. Aspoň cez deň nie.

Len čo Ema dojedla, Lívia mrkla očkom na svoje hodinky. Bolo pol deviatej ráno.

„Kedy sme vlastne včera zaspali?“

„Myslím, že okolo pol tretej ráno,“ povedala Lívia.

„Dobre, poďme sa pobaliť,“ usmiala sa Ema.

Kým zbalili veci, bolo deväť hodín. Už boli na odchode a tak išli k dverám. Boli celkom pri nich, keď sa dvere zrazu otvorili.

Lívia tento krát nečakala na Emin rozkaz na útek, ale rozbehla sa aj bez neho. Ema utekala ihneď za ňou no potkla sa a spadla.

Lívia zastala a hľadela na ňu. Nevedela, čo má robiť. Napokon sa rozbehla k nej a ostala s ňou, aj keď si uvedomovala, že tak riskuje vlastný krk.

Pás svetla sa ťahal po zemi smerom k dverám. Keď sa tam obidve baby pozreli, videli dvoch mladíkov, ako na nich prekvapene hľadia s otvorenými ústami.

Nevyzerali ako dievčatká a ani ako pytliaci a preto sa Lívia až zázračne upokojila.

„Au,“ prerušila Ema ticho zastonaním. Ešte stále sedela na zemi a držala sa za nohu. „Môj členok!“

„Ste v poriadku?“ spýtali sa ich tí dvaja a podišli k nim.

„Čo tu vlastne robíte?“ spýtali sa všetci štyria naraz.

„Tak a teraz po jednom,“ zjojkla Ema. Členok ju neprestajne bolel a chcela, aby z tohto miesta odišli.

„Čo tu robíte vy?“ spýtal sa prvý mladík.

„My sme boli na chate a cestou sme narazili na pytliakov a tak sme im ušli sem,“ vysvetľovala Lívia.

„No my sme sem prišli vyšetrovať,“ povedali obaja naraz.

„Dobrodruhovia,“ zašepkala Ema Lívii do ucha.

„No to ste ale zrejme aj vy,“ odpovedal im jeden z nich, ktorý mal zrejme dobrý sluch, pretože zachytil Emine šepkanie.

Nastalo trápne ticho, počas ktorého sa Ema pokúšala vstať.

„Bolí ťa veľmi tá noha?“ spýtala sa Lívia láskavo.

„Už to pomaly prestáva,“ odpovedala Ema.

„Ty sa vždy strepeš,“ mykalo Lívii kútikom úst.

„Nie je to veľmi vtipné,“ zamrmlala Ema.

„Mali by sme sa predstaviť,“ navrhol mladík. „Ja sa volám Juraj a toto je Martin.“

„Ja som Ema a toto je Lívia.“

„Teší ma,“ vyškeril sa Martin. „Ako dlho tu už ste?“

„Celú noc,“ zamrmlala Ema. Vážne sa chcela z tadeto dostať čo najďalej.

„Wow, ste vážne husté!“ žasol Juraj.

Lívia a Ema vypúlili na nich oči.