Janie sa prebudila. Musela spať naozaj dlho, pretože slnko bolo dosť vysoko, keď vyšla von. Hľadala Hisagiho, no nikde ho nemohla nájsť. Stretla len pár ľudí zo svojej skupiny, ktorí išli plniť svoje misie. Jej podkapitán sa niekde vyparil. Nikde ho nevidela. Kde len mohol byť?
     Hľadala ho, ale márne. Napokon sa nahnevala.
     „Teraz ma naozaj naštval!“
Janie zastala a zavrela oči. Všade bola tma a okolo nej sa vlnili červené dlhé stuhy. Janie ich v mysli sledovala, keď vtom jednu z nich chytila.
     „Mám ťa!“ zasmiala sa.
     Stopovala stuhu a šla smerom, kde ju viedla. A našla toho, koho hľadala.
     „Našla som ťa!“ vyškerila sa na neho.
     „Myslel som si, že niekto na úrovni kapitána ma tú nájde.“
     „Som si istá, že každý dobrý shinigami by to dokázal! Je jedno či kapitán, či podkapitán.“
     Hisagi nepovedal nič. Janie si drzo sadla k nemu a asi sa nepohla. Bolo naozaj dlhé ticho.
     „Myslím, že sa to vyvíja všetko zlým smerom!“ povedala napokon.
     Hisagi na ňu pozrel.
     „Takže ideme od začiatku! Ja som Janie, teší ma!“
    „Ja som Shuuhei,“ odpovedal.
     Janie mu nasilu zobrala ruku a potriasla mu ňou.
     „Myslím, že to by stačilo na začiatok!“ usmiala sa.
      Pozrel na ňu. Ako sa môže vždy usmievať? Netrápi ju to, čo cíti on k nej a ona k nemu? Ako dokáže žiť s tým, že niekto kto je jej podriadený je osobou, ktorú má najradšej?
     „V ľudskom svete je iný problém so vzťahmi,“ začala rozprávať Janie.
     Hisagi sa prestal na ňu pozerať, ale stále počúval.
     „Tam je ťažké dosiahnuť, aby sa ľúbili obaja. A nikdy nie je problém práca. Tam ľudia majú predsudky kvôli veku.“
     „Patetické!“ povedal.
     „Ani nie! Oni sa nedožívajú tak veľa ako my. Je rarita, keď sa niekto dožije 100 rokov. A to u vás sú 100-roční malé deti. Videl si v ľudskom svete storočného človeka? Niekedy ťa bolí sledovať, ako sa starí ľudia trápia sami so sebou. Mladosť je radosť, staroba je skôr trest. Teda aspoň ja som to tak chápala. Zub času býva krutý. Ale nie tu!“
     „Čo mi týmto chceš naznačiť?“ opýtal sa jej Hisagi.
     Pred malou chvíľkou si potykali. Teraz prestával cítiť zábrany vysloviť jej krstné meno nahlas. Prečo jej vlastne netykal ako ostatní? Teraz sa mu to zdalo smiešne a trápne.
     Janie si vzdychla: „Tým som chcela povedať, že napríklad v ľudskom svete by to vôbec nikomu nevadilo.“
     „Sme predsa v Soul Society!“
     „Netvrdím, že nie sme.“
     Janie videla, že týmto nič nedosiahne. Zdvihla sa a rozhodla sa odísť.
    „Áno, prijali nových z akadémie. Iba dnes ráno!“ začula hovoriť kohosi z jej divízie.
     Takže noví shinigami. Chcela by ich vidieť. Bola zvedavá, či sa tam ona dostala. Možno  za ňou príde, to jej predsa sľúbila.
     Preletel motýľ. Janie vedela, že kapitáni majú stretnutie. Vybrala sa preto naň.
     Vrátila sa až večer. Nechápala, ako tam vydržala tak dlho stáť. Zrejme má dobrú výdrž. Zastala. Spoza rohu sa vynoril Hisagi.
     „Nejako dlho...“ začal.
     „Aj mňa to štve. Totálne zabitý deň!“ zavrčala.
     Rozprávala sa s ním normálne.
    „Janie.“
    „Áno?“
    „Čo ty ku mne cítiš?“
    „Eeh,“ Janie sa po prvý krát na neho neusmiala.
     Napäto čakal. Vôbec sa v nej nevyznal.
     „Nie je to jedno? Záleží na tom, čo cítiš ty!“
     „Ja som zmätený! Od prvého dňa, čo som ťa stretol.“
     „Ach, tak. No dalo by sa povedať, že sme teda na tom tak trochu rovnako.“
     Shuuhei sa k nej nahol. Janie privrela oči, no necúvla. Ostala stáť. Cítila na tvári jeho dych. Bol pri nej tak blízko.
     „Onee-sama!“ počula hlas.
     Prekvapene otvorila oči. Hisagi bol od nej už ďaleko. Okamih, na ktorý čakala, neprišiel. Zrazu počuli kroky. K nim pribehla mladá shihigami.
     „Onee-sama!“ zaštebotala znovu.
     Hisagi to všetko sledoval. Onee-sama? Takže toto je jej sestra o ktorej mu hovorila? Je naozaj mladá. Ale vyššia ako Janie.
     „Prijali ťa?“ spýtala sa jej Janie milo.
     „Áno! Som v trinástej divízii.“
     „Nie je to super, tam si predsa chcela byť!“
     „Áno!“
     „Ináč, toto je môj podkapitán, volá sa Hisagi Shuuhei.“
     Dievča na neho podozrivo pozeralo.
     „Ja som Daniika,“ povedala napokon a podala mu ruku. „Ale stačí, keď ma budeš volať Dany. Tak ma volajú priatelia.“
     „Shuuhei,“ odpovedal.
     „Hej!“ zašomrala Janie. „Potykala si si s ním rýchlejšie ako ja!“
     „Haha,“ vyplazila sa jej Daniika. „Tak ja už budem musieť bežať! Maj sa, Onee-sama!“
     „Je iná...“
     „Povahovo nie sme rovnaké. Ale rozumieme si.“
     „Som zvedavý, či sa aj z nej stane kapitánka!“
     „Samozrejme!“ povedala Janie presvedčivo „Je predsa ako ja!“
     Obaja sa naraz rozosmiali. Hisagi bol rád. Takáto uvoľnená atmosféra  tu dlho nebola.
     „Mám chuť na saké!“ zamrmlala Janie. „Poďme spolu! Som si istá, že onedlho sa k nám určite pridá Matsumoto.“
     Hisagi zastal.
     „Deje sa niečo?“ spýtala sa ho okamžite.
     Bol stále ticho.
    „Ja počkám,“ povedala mu pokojne.
     S odpoveďou čakal aj on. Očividne hľadal tie správne slová. Napokon ich našiel.
    „Bol by som radšej, keby...“
    Čakala.
    „... keby sme šli niekde, kde by sme boli sami.“
    Janie zdvihla hlavu a pozrela na oblohu. Slnko už takmer zašlo za kopce a tma začínala pomaly rozťahovať svoje závoje po Soul Society.
    Prvé lampášiky – hviezdičky už ale začínali svietiť. Celá obloha teraz vyzerala ako tmavé more po ktorom boli rozsypané tisícky perál.
    „Poďme sem!“ navrhla Janie.
    Chytila ho za ruku a vyskočila hore. Hisagi takisto vyskočil. Ocitli sa na streche.
Janie si sadla na vrch strechy a sledovala oblohu. Práve vyšiel mesiac a začal naokolo vrhať magickú žiaru.
     Podkapitán sa zložil vedľa nej. Očividne toto miesto vyhovovalo jeho požiadavkám, pretože nenamietal.
     „Improvizácia,“ povedala mu. „Pochybujem, že sa tu niekde nájde miesto okrem tohto, kde nikto nebude.“
     „Vybrala si skvele!“
     „Sleduj! Tam padá hviezda!“ zvolala Janie.
     Teraz mu pripadala ako malé dieťa, tešiace sa aj z obyčajných maličkostí.
     „Želaj si niečo!“ otočila sa k nemu.
     Sledovala, ako sa jeho oči obrátili do čiernej prázdnoty, kým si niečo želal. Potom sa otočil a pozrel na ňu.
     „Určite sa ti to splní,“ usmiala sa na neho.
     „Možno sa to už splnilo,“ opätoval jej úsmev.

     Janie otvorila oči. Cez okno prenikali do miestnosti slnečné lúče a zohrievali vzduch v miestnosti, ktorý mal teraz príjemnú teplotu.
     Janie sa posadila na pohovke. Niekto ju prikryl dekou a tá sa jej teraz zošuchla k nohám. Zdvihla sa a zachytila ju ešte predtým, než dopadla na zem.
     Rozhodla sa pre prechádzku. Vyšla preto von. Začula nejaké zvuky. Určite ich poznala, preto sa rozhodla nájsť ten zdroj hudby.
     Prešla pomedzi stromy, ktoré vytvárali ochrannú stenu pre toho, kto hral. Bola mierne prekvapená, keď tam našla svojho podkapitána.
     Keď ju Hisagi zbadal, prestal hrať.
     „Počula som hudbu, ale neverila som, že uvidím gitaru v Soul Society.“
     „Doniesol som si ju z ľudského sveta.“
     „Naučil si sa sám na nej hrať?“
     „Áno.“
     „Úžasné!“
     „Poznáte ľudský svet naozaj dobre.“
     „Pravdaže. Kedysi som bola človek.“
     „To som nevedel.“
     „Zahraj mi niečo, prosím.“
     Podkapitán na ňu pozrel.
     „Nie... To je rozkaz!“ povedala mu prešibane.
     Hisagi prebehol prstami po strunách a ozvala sa melódia. Janie privrela oči pri prvých tónoch a počúvala. Hudba ale napokon doznela a Janie otvorila oči.
     „Shuuhei,“ preťala ticho.
     Videla, ako kŕčovito zovrel gitaru v rukách.
     „Čo to malo byť, to včera večer?“
     „Chcel som tie papiere urobiť ja.“
     „Je to predsa moja práca. Ja tie papiere pokojne urobím.“
     „Ja to urobím za vás rád,“ odpovedal jej. „A vy máte určite mnoho povinností.“
     „Ach tak. Mohol si to takto povedať aj včera.“
     Stále ticho.
     „Naša divízia má aj dnes tréningový deň. Mali by sme na nich dohliadať, aby sa nezranili,“ zdvihla sa Janie zo zeme. „Mali by sme ísť trénovať ale aj my. Zistila som, že mám na sebe čo zlepšovať.“
     A dnes musí byť zvlášť opatrná. Žiadne chyby. Dnes by to už neprešlo bez povšimnutia..
     Prišli na „trénovisko“ (ozaj neviem, ako to mám nazvať, snáď cvičisko?, pozn. Kosatena), kde ostatní už boli vo dvojiciach.
     „Môžeme začať,“ povedala všetkým.
     Začali. Janie vytiahla meč a otočila sa ku svojmu podkapitánovi. Hisagi bol však od nej ďaleko. Janie sa preto otočila znovu ku skupine.
     „Trúfa si niekto?“ spýtala sa pobavene.
     Jeden predsa len predstúpil. Spustil sa boj. Janie odrážala útoky, ale postupom času skôr bola tou, ktorá útočila. Mala jasnú prevahu.
     Neskôr si kútikom oka všimla, že aj jej podkapitána niekto vyzval na súboj. Útoky prestali takmer na všetkých stranách.
     Janie si utrela pot z čela: „Výborne! Dnes to bolo super! Takto si predstavujem vaše tréningy.“
     Divízia sa rozišla, každý mal kopec vecí, čo chcel dnes ešte urobiť. Janie práve rozmýšľala o tom, aké mala šťastie, že dnes sa nič na tréningu neudialo. Keby urobila chybu, stratila by vážnosť ako ich kapitánka. Nemôže stratiť svoju divíziu, keď sa jej ju len nedávno podarilo získať.
     Priletel pekelný motýľ. Krúžil okolo nich a napokon si sadol Hisagimu na prst. Zakýval krídlami a odletel ďalej.
     „Do Soul Society sa dostal hollow!“
     „Čože?!“ Janie bola naozaj prekvapená.
     Nemyslela si, že by sa to mohlo stať. To predsa nie je možné.
     Ozvalo sa strašné zarevanie – nárek hollowa. Obaja sa rozbehli za zvukom, teda mierili na západ.
     „Choďte preč!“ zakričala Janie na členov svojej divízie, ktorí tam boli.
     Vedela, že by si s ním vôbec neporadili.
     „Máme to pod kontrolou!“ odháňala ich stále preč.
     „Dajte pozor! Keď vás zasiahne, vpustí vám do tela omračujúci jed!“
     „OK!“ vytiahla Janie meč a vrhla sa smerom k príšere, ktorá neprestajne revala. „Hisagi, kry ma!“
     „Áno,“ rozbehol sa podkapitán po jej boku.
     Janie vyskočila a rútila sa so svojim mečom priamo na hollowa. Ten zreval znovu a obetoval svoju ruku, aby prežil. Tá dopadla s obrovským pleskotom na zem.
     Hisagi sekol takisto a druhá ruka dopadla rovnako ako tá prvá.
     Janie sa rozbehla a sústredila sa na druhý úder. Teraz zasiahla priamo. Kým hollow mizol vo vzduchu, ona s ľahkosťou dopadla na zem.
     Vtedy sa stalo niečo neočakávané. Jedna ruka sa pohla a skočila po Hisagim. Ten ju prebodol a ona sa takisto rozpadla.
     Janie sa automaticky otočila k tej, ktorá bola blízko pri nej. Ale nenapadlo ju, že táto ruka sa už dávno hýbala. V tom momente ju tá ruka zasiahla a Janie odletela k múru.
     „Janie!“ zajačal Hisagi a bežal smerom k nej.
     Janie zistila, že hollow ju zasiahol do nôh a tie sa prestali hýbať. Bol to omračujúci jed o ktorom hovorili jej podriadení.
     Pošteklila púčik na rúčke meča a ten sa roztvoril. Janie ním potom potrela rany na nohách. Ruka hollowa už letela na ňu a ju nohy poslúchli presne včas, aby sa mohla zohnúť a vyhnúť sa tak útoku.
     Ruka preletela ponad ňu a vrazila do múru až ho rozmlátila. Ten náraz bol ale aj pre ňu dosť. Ruka sa rozpadla na častice ešte skôr, ako dopadla na zem.
    „To bolo tesné,“ vydýchla si Janie.
    „Pozor!“ zakričal na ňu podkapitán znovu.
     Zacítila za chrbtom pohyb a zdvihla hlavu. Zistila, že zvyšok steny padá priamo na ňu. Hisagi sa na ňu hodil a tak sa obaja vyhli stene, ktorá teraz ležala na mieste, kde ešte pred malou chvíľkou bola kapitánka 9. divízie.
      Janie pozrela do tváre svojho podkapitána, ktorá bola len niekoľko centimetrov od tej jej.
     „Janie, si v por...“ začal otázku, no nedokončil.
     Práve si totiž uvedomil, že ju oslovil krstným menom a začal jej tykať. Čo to s ním len je?
     „Ďakujem, zachránil si mi život,“ odpovedala mu.
     „Nemáte za čo,“ jeho hlas bol zrazu tak chladný.
     Zdvihol sa a pomohol jej vstať. Janie si uvedomovala, že teraz sa naozaj červená. Ale bola si istá, že nie viac ako on. A kým sa oprášila, on odchádzal.
     „Shuuhei!“
     Zastal a otočil sa.
     „Čo sa deje?“ spýtala sa.
     Nič sa nedeje.
     „S čím máš problém?“ opýtala sa, keď jej prvú otázku ignoroval.
     „Som len podkapitán,“ odpovedal skleslo.
     Kým Janie stihla čokoľvek povedať, jeho už nebolo.
     Večer, bola vo svojej kancelárii sama. Nemala čo triediť a ukladať. Všetky papiere urobil za ňu. Stačilo iba napísať správu o zneškodnení hollowa.
     Bola noc, keď skončila. Aj keď samotná správa nebola dlhá, trvalo hodnú chvíľu, kým ju napísala. Nevedela, ako ju mala napísať a dlho uvažovala, čo do správy zahrnie a čo nie.
     Rozhodla sa, že pôjde spať, ale nechcelo sa jej ísť do svojej izby. Vtedy si všimla deku, ktorá bola ešte stále poskladaná na pohovke.
     Zvalila sa preto tam a oboma rukami objala prikrývku, ktorou je včera ktosi prikryl. Nemusela sa ani snažiť, aby vedela, kto jej tam tú deku doniesol.
     „Takže len podkapitán,“ zašomrala a prevrátila sa na druhý bok.