Poobedňajšie ticho narušila siréna sanitky. Preletela po ceste a zastala na konci ulice. Vybehli z nej niekoľké lekári a vbehli do domu, pred ktorým zastali.

Onedlho niesli na nosidle malé dievčatko. Zavreli ju do sanitky aj s jej matkou, ktorá išla s nimi.

Auto sa pohlo a zmizlo z ulice, namierilo si to priamo do nemocnice.

            Kým sa na jednom poschodí práve narodilo nejaké dieťa, na ďalšom poschodí bojovali lekári o život dievčatka, ktoré tam sanitka priviezla. Matka nervózne chodila po čakárni a neprestajne jej tiekli slzy po tvári. Do chodby vošiel lekár a matka ihneď zamierila za ním.

            „Vaša dcéra bude v poriadku. Už nie je v ohrození života,“ povedal jej upokojujúco.

            „Och, ďakujem ti, Bože,“ povedala matka s úľavou ale neprestávali jej tiecť slzy.

            „Neviete, prečo vaša dcéra chcela spáchať samovraždu?“

            „Ja netuším. Možno to videla v televízore, alebo o tom niekde čítala. Ja som s ňou nikdy nezaobchádzala zle,“ hovorila mama s plačom.

            „Mali by ste ju po zotavení zaviesť k jednej psychologičke, ktorú poznám.“

            „Ja... tak dobre,“ povedala.

            „Každopádne dávajte na ňu pozor a ukryte všetky nože a ostré predmety.“

            „Áno.“

            Ubehlo niečo vyše mesiaca a matka opäť stála v čakárni, tento krát ale nebola až taká nervózna a uplakaná. Onedlho vošla za ňou psychologička a zavolala ju dnu do svojej kancelárie. Dcéra bola vo vedľajšej miestnosti a tak sa mohli nerušene rozprávať.

            „Prišli ste na to, prečo sa moja dcéra takmer zabila?“

            „Takýto prípad je veľmi zriedkavý, ale už som mala s podobným dieťaťom skúsenosti. Pravdepodobne je vaša dcéra indigové dieťa.“

            „Naozaj?“ spýtala sa matka prekvapene. Nemala ani šajnu, že čo indigové dieťa je.

            „Takéto deti bývajú nesmierne inteligentné, nekamarátia sa s ostatnými deťmi. Dokonca sú neuveriteľne vnímavé a dalo by sa povedať, že chápu veci okolo seba viac ako niektorí dospelí.“

            „Ja som si to nikdy nevšimla. Ale istého času hovorila veľmi zvláštne veci,“ povedala matka a začala byť nervózna. Možno keby bola vnímavejšia, tak by si všimla čudné správanie dcéry už skôr.

            „Aké veci?“

            „Niečo o farbách, ktoré vyžaruje človeka  podobné...“

            „Nie, nie sú to nezmysly. Indigové deti často zaujíma ezoterika a niektoré dokážu vidieť aj auru, alebo majú rôzne psychické schopnosti.“

            „To som nevedela. Ale môže to moja dcéra urobiť znova?“

            „Je to viac než isté. Preto jej musíme nájsť niekoho, kto je taký ako ona.“

            „Ako nájdem dieťa, ktoré uvažuje ako dospelý človek?“

            „Už som spomínala, že takýto prípad som už mala,“ povedala.

            Vrazilo do Daniely a tá letela niekoľko metrov a potom dopadla na zem. Chlap vybehol z auta a okamžite volal sanitku. Tá tam bola takmer okamžite.

            „Zavolajte Šimona,“ povedala Daniela svojej mame, ktorá už bola pri nej v nemocničnej izbe.

            „Samozrejme, hneď príde,“ uistila ju matka.

Onedlho prišiel Šimon. Nechali ich samých.

„Ja som vedel, že to nevydržíš,“ povedal chlapec ticho.

„Nie, nebolo to tak!“

„Takže tvrdíš, že nechceš zomrieť?“

„Nie!“

„A čo keď ti bude smutno a podľahneš depresiám?“

„S úsmevom to bude ľahšie!“ povedala odhodlane Daniela.

„Naozaj? Ešte som ťa nevidel smiať sa!“

„To preto, že som k tomu nemala veľa príležitostí!“

„Čo takto uzavrieť stávku?“

„Pokojne!“

„Fajn, takže prehrá ten, kto sa prestane usmievať. A ak prehrám, tak ma zabiješ ty, alebo ja!“

„Súhlasím. Takže stávka platí odteraz!“ povedal Šimon a vyškeril sa.

„Prehráš!“ povedala Daniela a provokačne sa usmiala.

Prešlo sedem rokov od tejto udalosti. Daniela a Šimon začali spolu chodiť na strednú školu. Obaja sa vždy usmievali. Stali sa z nich najlepší priatelia. Dokonca sa Šimon s rodinou nasťahovali do domu, hneď vedľa rodiny Daniely. Aj ich rodičia sa priatelili. Takmer každý večer sedávali všetci spolu na dvore a rozprávali sa. Aj dnešný večer sa tam všetci zabávali. Neskôr tam začali debatovať o vážnejších veciach.

„Poďme preč,“ navrhla Daniela Šimonovi a spolu podišli trochu ďalej. Daniela si sadla do trávy a oprela sa o strom. Šimon si sadol z opačnej strany.

„Zaujímavé, že začali o takých veciach diskutovať,“ povedala Daniela zamyslene.

„Máš pravdu. Myslím, že im to trocha trvalo. My sme o tom rozprávali už dávno.“

„Veľmi dávno. V ten istý rok, ako som mala toto,“ hovorila Daniela a stiahla z rúk kopec náramkov. Pozrela sa na jazvu na zápästí.

Šimon sa naklonil spoza stromu a pozrel na ňu.

„To bolo naozaj veľmi dávno!“ povedala Daniela a usmiala sa.

„To sme boli malí sopliaci s inteligenciou našich rodičov.“

Daniela sa začala smiať: „To keby nás počuli, tak by nás od zlosti vylátali!“

„Myslím, že by sme vymysleli spôsob, ako by nás nedostali!“

„Mládež, na dnes končíme!“ zakričal Danielin otec. „Viem, že zajtra je sobota, takže do školy nejdete, ale aj tak už poďme!“

„Jasné. Tak zajtra!“ povedala usmievavo Daniela a vstala.

„A nezabi sa!“ zakričal so smiechom Šimon a zdvihol sa tiež.

„To nie je vtipné!“ povedala nervózne Daniela.

„Ale ja to myslím vážne!“ odpovedal jej Šimon a odišiel.

Daniela zastala.
            „Uvažovať sa dá aj vo vnútri,“ povedala jej mama a ťahala ju dnu.

Daniela sa zvalila doma na posteľ a konečne sa ponorila do svojich myšlienok. Rozmýšľala o tom, aká bola pred niekoľkými rokmi. Teraz nechápala, ako mohla v minulosti chcieť prísť o život. Dnes by už ani len nepomyslela na samovraždu.

Nastal víkend. Daniela spala prinajmenšom do desiatej, potom ju zobudila mama.

„Vonku je nádherne a ty sa ešte váľaš v posteli! Choď sa radšej prejsť von!“

Po raňajkách vyšla na dvor a zvalila sa do trávy. Ležala a začala opäť uvažovať. Hľadela na oblohu a oblaky a na nej. Zrazu jej výhľad zatienila Šimonova hlava.

„Vždy s úsmevom,“ povedal jej.

Daniela sa usmiala a zdvihla sa zo zeme: „Kam ideme dnes?“

„Našiel som jedno perfektné miesto!“ hovoril Šimon nadšene.

„Vážne? Kde to je?“

„Nepoviem. A nepoviem ani to, čo to je,“ zasmial sa Šimon a vytiahol z vrecka šatku.

„Na čo to je?“ spýtala sa Daniela prekvapene.

„Na toto,“ odpovedal Šimon a šikovne jej zaviazal oči.

Chytil ju za ruku a ťahal ju preč. Išli ulicou, potom akýmsi kopcom.

„Už ideme dlho,“ začala frflať Daniela.

„Ale už tam skoro budeme,“ povedal Šimon.

„Ale už dosť!“ povedala Daniela naštvane a siahla na šatku, keď jej ju vtom Šimon stiahol.

„No konečne,“ povedala a Šimon ju otočil.

„To je krása!“ vykríkla Daniela prekvapene.

Stáli uprostred ovocného sadu. Keďže bola jar, takmer všetky stromy boli zakvitnuté. Vo vzduchu bolo počuť bzukot krídel, pretože naokolo poletovali včely a opeľovali kvety.

„Všetko najlepšie!“ zasmial sa Šimon. „Prepáč, ale nevedel som, čo som mal kúpiť a potom som našiel toto.“

„To je úžasné!“ vyrazila zo seba Daniela.

„Myslel som si, že sa ti to bude páčiť.“

„Ale ja nemám narodeniny a ty si povedal Všetko najlepšie!“ povedala Daniela.

„Áno. Pred 8 rokmi sme sa stretli, lepšie povedané, doktorka nás zoznámila.“

„Teda, to bolo pekne dávno,“ poškrabala sa po hlave Daniela.

„No nebyť tej profesionálky, tak by sme boli určite obaja mŕtvi,“ začal sa smiať Šimon.

„Nie je to vtipné, ale stávka je stávka!“