Bolo ráno. Dalo by sa povedať, že skôr už obed a Kosatena sa len vtedy prevalila na posteli a rozlepila oči. Rozhliadla sa po izbe a zasiahol ju šok.

            „Kde to preboha som?“ vzdychla si,

            Hlava ju nehorázne bolela a ona sa snažila spomenúť si na to, čo sa stalo. Postupne sa rozpamätávala.

            Včera prišla do Konohy, kde ju potom ten úchyl Jiraiya pozval na saké. A potom tam nabehla nabrúsená Tsunade, ech nie, Hokage-sama.

            „To som sa opila zo saké?“ pokrútila Kosatena hlavou.

            Ale možné to bolo. V živote totiž žiaden alkohol nepila a tak už jej bolo jasné, že sa mohla dožrať z obyčajného saké. Ale saké! Bol to asi najslabší alkohol o ktorom počula. Keby to videli jej spolužiaci.

            Kosatena sa zdvihla z postele a šla sa napiť čistej vody – najlahodnejšieho nápoja, aký poznala. Zistila, že má celkom dobrý byt. Smola bola v tom, že Naruto mal byt vedľa a toho bolo počuť chrápať ešte teraz.

            Kosatena hodila na hlavu čelenku a vyšla von (šaty mala ešte stále zo včerajška, takže prezliecť sa nebolo treba). Chcela si zabehať, ale niekde, kde by ju nikto nevidel. Behala totiž veľmi komicky. Dostala sa do nejakého lesa a tak si napokon pobehala. Jej kondička bola mizerná a nechápala, ako je možné, že tu vlastne je.

            Zrazu niečo začula a tak zastala. Vytiahla z puzdra jeden shuriken a držala ho v rukách aj keď vedela, že ak by ho hodila, určite by netrafila cieľ.

            Objavil sa tam Akamaru. Najprv zaštekal, ale potom prišiel s vrtiacim chvostom za ňou a dal sa pohladkať. Prišla tam Hinata, Kiba a Shino.

            „Dobré rá...err, dobrý deň!“ povedala Kosatena a sklonila šiju. Veď ráno už určite nebude, predsa slnko bolo vysoko na oblohe. Asi bola jediná, ktorá vstala takto neskoro – spolu s Narutom.

            „Dobrý deň,“ odzdravili všetci traja prekvapene.

            „Nepoznám ťa,“ povedal jej Kiba, keď jej skúmavo oňuchal bundu.

            „Ja som tu nová,“ povedala Kosatena zmätene.

            Nastalo trápne ticho. Kosatena hľadela do zeme a Hinata s Kibom na seba. Shino našiel akéhosi mravca a sklonil sa k nemu.

            „No... my ideme teraz trénovať,“ povedala Hinata.

            „Tak nebudem rušiť,“ povedala rýchlo Kosatena a zmizla až zázračnou rýchlosťou.

            Kosatena sa túlala po Konohe a snažila sa, aby sa nestretla so žiadnym ninjom. Predsa nechce, aby zistili, že nevie ani hádzať shurikeny.

            Zrazu zastala. Stála pred Ichiraku. Ramen chcela už dlho ochutnať. Niekto tam sedel a Kosatena už na 100% vedela, kto to je. Kvôli nemu tam nechcela ísť, ale tá vôňa ju tam jednoducho dotiahla. A tak sa nadýchla a vošla dnu.

            Vedela to. Samozrejme, že tam sedel Naruto. Kosatena si sadla na opačnú stranu na koniec a objednala si ramen. Rozhliadala sa po okolí obchodu a neuniklo jej, že Naruto ju neustále hypnotizuje pohľadom. Čo preboha na nej vidí?! Nie je špinavá?

            Ale bolo jej to jedno hneď, ako pred ňu postavili misku ramenu. Kosatena zobrala do rúk paličky a začala jesť. Len čo si dala prvý hlt, zmocnila sa jej radosť.

            „Kyaaa, to je ešte lepšie, ako som čakala!“ vykríkla Kosatena a začala hltať ďalej.

            Aj keď Naruto mal ešte ďalšie dve misky, Kosatena za tú dobu zjedla len za 1 a tá jej úplne stačila.

            „Ďakujem, bolo to vynikajúce,“ povedala napokon Kosatena a keď zaplatila, pobrala sa preč.

            Dala si menšiu obchôdzku po Konohe, aby sa tam aspoň trochu vyznala a chcela sa vrátiť domov. Pobrala sa teda smerom k budove, kde mala byt. Kráčala po chodbe a krútila kľúčmi na prste, no vtom zbadala niečo, čo jej troška zvýšilo tlak. Dvere jej bytu boli pootvorené. Ale bola si istá, že zamkla, tak ako je to možné? Poodchýlila viac dvere a potichučky vkĺzla dnu. Aj keď bol jasný deň, ktosi jej zatiahol žalúzie a ťažké závesy, takže nič nevidela. Chcela ísť potichu k oknu, ale zakopla o svoju batožinovú tašku a spadla na zem.

            „Au,“ zastenala a ako sa chcela zdvihnúť, niekto ju zdrapil za ruku a zdvihol.

            Kosatena nevedela, čo má robiť. No keď jej ten niekto priložil na ústa vreckovku, ktorá bola v niečom napustená, odpadla, ani nevedela ako.

            Kosatena sa otvorila oči a v tom momente jej udrela do hlavy bolesť, ktorá bola podobnej tej ráno. Aj by sa bola natiahla a poohýbala trocha svoje kosti, ale uvedomila si, že je zviazaná. Bola priviazaná na stoličke. Niekto jej zobral všetky shurikeny a zavrel ju v nejakej miestnosti. Absolútne nevedela, kde sa nachádza.

            Pomrvila rukami, ktoré boli priviazané za stoličkou. Bola zviazaná nejakým povrazom, ktorý bol hrubý asi ako jej malíček. Ale ona nemala žiaden nôž. A mala by počkať, aby videla únoscu. Potom by mohli po ňom pátrať a chytiť ho. Nie, kašle na to. Mala by odtiaľto zdrhnúť čo najrýchlejšie, ako sa dá. Ale ako?

            Musí nájsť niečo ostré, aby prerezala povrazy. Potom to bude hračka. Pomaličky sa prisúvala na stoličke ku stolu, možno v ňom niečo bude.

Zrazu sa otvorili dvere a dnu vošla nejaká mužská postava.

            „Už si sa zobudila?“ spýtal sa jej posmešne.

Neznámy k nej prišiel a odtiahol ju naspäť. Potom podišiel k stolíku a vybral z neho Kosatenine shurikeny, ktoré tam dal.

            „Šikovné, ale nie dosť chytré,“ sklonil sa k nej.

            Kosatena sa snažila naňho zazerať tak, ako len vedela.

            „Si pekná, keď hádžeš na mňa také nenávistné pohľady,“ povedal jej provokačne a chytil ju za bradu.

Kosatena otočila hlavu na druhú stranu a posunula sa aj so stoličkou. Potom sklonila hlavu a pozerala sa na svoje kolená. On sa rozosmial a jej uštedril frčku do čelenky, ktorú mala vo vlasoch a nie na čele, ako ju nosiť mala. A vtedy Kosatena dostala nápad. Ten kus plechu, z ktorého je vyrobená jej čelenka, je ostrý. Raz sa na ňom porezala. Zdvihla hlavu a už ho videla odchádzať.

Zavrel dvere, Kosatena čakala a načúvala, či stojí pri dverách. Ale bol tam. Dokázala to intuíciou vycítiť. Tak fajn, teraz to skúsi.

            Potichu sa posúvala na stoličke a prišla  k hrane stola. Nahla sa dopredu ako sa len dalo a hranou stola si posunula čelenku vo vlasoch na koniec. Keď sa opäť narovnala, čelenka jej spadla priamo na ruky. Kosatena s ňou nejako rozrezala povraz a už bola voľná. Rýchlo si vyslobodila nohy. Určite k nej zase príde, pretože vonku iba dáva pozor, či tam nie je niekto podozrivý. Ale ona nemá žiadne zbrane, aby mohla s ním bojovať. Otvorila tam stolík a našla o trochu hrubšie lano. Už vedela, ako ujde.

            Otvorila dvere na balkóne a priviazala lano o zábradlie. Práve si nasadzovala rukavice, aby sa mohla spustiť dolu a nepopálila si pritom prsty a dlane. V tom si uvedomila, že má ešte stále nalepenú na ústach lepiacu pásku. Chytila ju a strhla. No potiahla veľmi prudko, pretože ju to veľmi zabolelo a tak vykríkla. Dvere sa v tom momente otvorili.

            Únosca ostal prekvapene stáť a Kosatena mu už iba s úsmevom zamávala a spustila sa po lane dolu. Dopadla na zem a už vedela, kde je. Takže je blízko centra Konohy. Ihneď si to namierila k Tsunade a zastala pred dverami. Zaklopala a vošla.

            „Blahoželám!“ povedala jej Tsunade.

            Kosatena ostala trocha blbo stáť s otvorenými ústami.

            „Nie, ja viem, že nemáš narodeniny. Blahoželám k úspešnému absolvovaniu vstupného testu.“

            Ale Kosatena si absolútne nepamätala, že by nejaké ten test robila. No a potom jej to pomaly ale strašne pomaličky začalo dochádzať a ukladať sa do súvislostí. Takže ten únos bol podvod. No takéto prekvapenia naozaj nemala rada. Ale takže jej vlastne nehrozí žiadne nebezpečenstvo.

            „Ale Hokage-sama,“ zakoktala napokon Kosatena, „načo to bolo vhodné?“

            „No bolo mi povedané, že nemáš takmer žiadnu čakru, takže nejaké tie ninjutsu ti určite pôjdu ťažko,“ odpovedala Tsunade.

            „Aha, takže budem ako Lee?“

            „Z kade o nich tak veľa vieš?“ spýtala sa Tsunade prekvapene.

            „Získavanie informácii mi ide, Hokage-sama,“ povedala Kosatena trochu smutne.

            Takže ninjutsu nikdy nedokáže a ani nič iné, pretože je taká neschopná, že nedokáže ani len kunaie hádzať. Asi tu ostane len na kancelárske práce. Bola tu tak krátko a hneď bude musieť odísť, pretože nebude užitočná. Ako sa asi vráti domov a čo vlastne doma povie. Že ju vrátili, lebo nebola užitočná? Kosatena už nevnímala Tsunade a pomaly sa odobrala preč.

            Ani nevedela, kde ju nohy nesú a tak ostala až prekvapene stáť, keď sa našla v tom lese, kde behala ráno. A viac ju prekvapilo, keď zistila, že Kiba, Shino a Hinata tam ešte stále trénovali. Kosatena sa nepozorovane vydriapala na najbližší strom a sadla si do jeho koruny, pričom ich pozorovala pri tréningu.

            O chvíľku skončili a až vtedy si ju všimli. Ostali takisto prekvapene stáť.

            „Od kedy si tu?“ spýtal sa Kiba.

            „Prišla som sem len pred chvíľkou,“ povedala Kosatena.

            Zoskočila zo stromu a podišla k nim.

            „Volám sa Kosatena,“ predstavila sa im. „Som tu nová a prišla som len včera.“

            Ostatní sa takisto predstavili, ale Kosatena ich už dávno poznala. Kiba a Shino šli aj s Akamaru popredu a Kosatena šla s Hinatou.

            „Prečo si tu?“ spýtala sa jej Hinata ticho.

            „No chcela som byť tiež kunoichi, ale pochybujem, že sa mi to splní,“ odvetila Kosatena len tak ledabolo.

            „Kvôli tomu, že nemáš takmer žiadnu čakru?“

            „Presne kvôli tomu! A ani majster v taijutsu nie som a dokonca, keď hodím nejaký ten shuriken, tak letí mimo,“ priznala sa Kosatena. Už jej to bolo jedno a chcela ísť domov. „Asi odídem.“

            „Porozmýšľaj ešte o tom,“ povedala jej Hinata a pobehla za zvyškom svojho týmu.

            Kosatena zaostala za Hinatou a ostala opäť sama. Aj keď nemohla žiť bez priateľov, samotu mala naozaj rada. Vtedy sa dobre premýšľa. Naozaj dobre.

            Kosatena sa obrátila naspäť, ale všimla si, že tam prichádzali trénovať ďalší. Nevidela kto to bol, ale nechcela sa stretnúť s nikým, tak sa vybrala trocha iným smerom. Keď si myslela, že bola dostatočne ďaleko, prišla na okraj lesa a chcela sa tam vyškriabať na strom, aby sa mohla pokojne z koruny stromu dívať na ten krásny vodopád, ktorý tam bol.

            Vtedy si všimla, že tam bolo naozaj veľa ľudí. Dole, v tieni stromu, ležal na drevenom gauči Kakashi a čítal knihu. Potom neďaleko neho tam bol Yamato a sedel vo vnútri akéhosi divného kruhu z drevených zvierat. A Kosatena poriadne pozrela k tomu obrovskému vodopádu a zistila, že v jeho strede drží drevená lavička zo stromov, na ktorej stojí asi stovka klonov Naruta.

            Kosatena sa nečujne vydriapala na strom ako mačka. Toto jediné jej išlo. Nechcela ich rušiť a ani nechcela, aby ju zbadali. Ale to, že mala málo čakry, malo aspoň jednu výhodu. Nemohli ju podľa čakry vystopovať a ani odhaliť. Preto bola akoby pre všetkých neviditeľná a vedela skvele zmiznúť.

            Kosatena sedela v korune stromov naozaj dlho a absolútne ju netrápilo, že jedla dosť dávno a že sa žalúdok už ozýva. Pobavene sledovala, ako Kakashi kázal Narutovi pre dnešok tréning ukončiť a od všetkých 100 klonov dostal zápornú odpoveď. Vyzeralo to tak, že tam ostanú aj spať, tak sa Kosatena pobrala preč. Odišla do svojej izby, kde bývala a zvalila sa na posteľ. Nechcelo sa jej ani prezliecť do pyžama, však načo. Zrazu zacítila prievan a zdvihla hlavu. Od jej únosu tu bola otvorená terasa, takže tu mala celkom čerstvý vzduch. Kosatena zavrela balkón a pozrela sa na izbu.       Jej izba bola celkom útulná. Mala v nej posteľ, stôl, stoličku, jednu veľkú skriňu a zrkadlo. Vlastne jej izba bola zároveň aj kuchyňou, pretože tam mala aj chladničku a menší sporák. Heh, netušila, načo jej tam bude, pretože ona nevedela variť.

            Zaspala. Zobudila sa ráno a keď zjedla nejaké tie skromné raňajky, vybrala sa na to isté miesto, kde aj včera, a opäť sledovala v korune stromov Narutov tréning. Premýšľala pri pohľade naňho a musela sa usmievať, keď videla, ako to nevzdáva. On sa tak snaží a ona to vzdala hneď na začiatku. Ale musí byť nejaké riešenie. Prečo potom by sa sem dostala. Keby na to nemala, tak ju sem osud nedovedie. Keďže nie je telesne zdatná, čo keby to skúsila z inej stránky?  Porozmýšľa o tom a ak nájde nejaký spôsob, nevzdá sa. Bude bojovať! Chce byť predsa kunoichi a jedna z najlepších.

            Kosatena si všimla, že na Narutov tréning sa prišla pozrieť Sakura aj s košíkom v ruke. Mala v ňom jej pilulky, ktoré sama vyrobila. Aspoň tak hovorila Saiovi, ktorý tam bol tiež.

            Sakura ich dala Saiovi ochutnať. Kosatena sa začala smiať, keď videla, ako Sai v momente z tade zmizol. Sakura počula Kosatenin rehot, ktorý doliehal zo stromu a keď sa pozrela hore, zmeravela. No jasné, ona ju nepoznala. To Kosatena bola snáď jediná, ktorá tam takmer každého poznala. A tí ostatní ju samozrejme nevideli. Veď bola iba tu a už nikde inde.

            „Ahoj,“ pozdravila sa Kosatena zmätenej Sakure, ktorá sa snažila spomenúť si na jej meno.

            Kosatena zoskočila zo stromu a unáhlene odišla. Sakurine „ahoj“ ju presvedčilo, že dnes už asi taká neviditeľná nebude.

            „Kto je to?“ spýtala sa Sakura Kakashiho, keď sa Kosatena poberala preč.

            „Je tu vraj nová. A nemá žiadnu čakru, takže je ťažké ju zachytiť. Aj ja som si ju všimol včera až po hodnej chvíli, že je tu,“ odvetil Kakashi a lenivo prevrátil stranu v knihe.

            „Aha. A je v nejakom tíme?“

            „Myslím, že nie.“

S tou viditeľnosťou mala Kosatena pravdu. Cestou po ulici jej niekto povedal, že ju očakáva Tsunade, tak sa opäť vybrala do tej budovy, kde bola pomaly každý deň.

            „S dovolením,“ zaklopala Kosatena a vošla.

            V miestnosti sedela za stolom Tsunade, vedľa nej stála Shizune a okrem toho prasaťa, čo tam vždy oxidovalo, tam bol ešte niekto z ANBU. Kosatena nevedela, kto to je. Mal na tvári vlčiu masku ale aj tak sa Kosatene zdal povedomý. No vlastne jeho postava. Vtedy si dal dole masku a keď Kosatena zbadala jeho tvár, tak sa začala červenať, preto sa rýchlo pozrela do zeme. Kyaaa, ten je aký zlatý! Ktovie, koľko má rokov.

            „Kosatena, toto je Okami a bude dávať na teba pozor,“ povedala Tsunade.

            „Čo?“ zdvihla Kosatena hlavu.

            „No to preto, aby sa ti náhodou niečo nestalo,“ povedala jej Tsunade.

            „To ma má strážiť ako nejaké malé decko? A čo by sa mi malo akože stať?“ spýtala sa Kosatena a ignorovala Shizunine výstražné pohľady, že môže každú chvíľu preletieť cez dvere, pretože sa s ňou rozpráva ako s hocakým iným človekom a nemá k nej žiadnu úctu.

            „Hm, no bola by si naozaj dobrý rukojemník, pretože nie si od nás...“

            „Prosím?“ pokrútila hlavou Kosatena.

            „No ozývali by sa aj ostatné krajiny, že sme sa nedokázali postarať o bezpečnosť 1 človeka, ktorý je navyše náš hosť.“

            „A kto by to bol povedal? Tí dvaja starí blázni?“ snažila sa Kosatena kontrolovať, ale emócie jej to nedovoľovali.

             Tsunade s ňou začala sympatizovať, pretože ani ona ich nemala rada.

            „Ale veď to je blbosť!“ pokračovala Kosatena a snažila sa rozprávať ako dospelý múdry človek, aby stiahli jej stráž. „Všetci vedia, že protivníci si vždy nájdu cestu, keby ma chceli dostať. A často to dosiahnu aj bez námahy, hoci my drieme, aby sme sa im silou vyrovnali.“

            Kosatena si spomenula na Naruta a jeho tréning. To sa tak snaží kvôli tomu Sasukemu, ktorého ani nepozná. Nemala šancu, ale z rozprávania druhých sa jej nepozdával.

            „To bolo múdro povedané. Skoro ako dospeláčka,“ prehovoril konečne člen ANBU.

            Kosatena naňho prekvapene pozrela a skoro jej padla sánka. Podľa hlasu ho spoznala. To bol ten jej únosca. No tak toto bola posledná kvapka.

            „Ozval sa ten najmúdrejší a najstarší,“ začala sa smiať Tsunade.

            „Uisťujem, že sa mi nič nestane a keby aj,“ zazrela opäť na Okamiho, „tak ja sa z toho rýchlo dostanem. Myslím, že môžem ísť!“

            Kosatena odišla a bola naozaj naštvaná. Budú ju strážiť ako dieťa. To určite preto, že nevie žiadne ninjutsu. Musí si vymyslieť vlastnú techniku. A potom jej dajú pokoj.

            Kosatena bola opäť na mieste tréningu Naruta. Sledovala, ako sa mu nedarí rozrezať vodopád, ale on sa stále nevzdával. Dokedy to ešte vydrží?

            Ale keď mu tá múdrosť vydržala až do večera, Kosatena zliezla zo svojho obľúbeného stromu a pobrala sa domov. Vošla do svojho bytu, ono to vlastne bola iba veľká izba s kúpeľňou, ale to je jedno a ostala opäť zmeravene stáť. Totiž vo vnútri sa svietilo a stál tam Okami, ktorý ju mal na starosti.

            „A ty tu robíš čo?“ zaútočila naňho slovami hneď Kosatena.

            „Očarila si ma, tak som tu,“ začal sa smiať Okami, ale Kosatene sa to vtipné naozaj nezdalo.

            „Tak fajn, ale teraz dovidenia,“ povedala Kosatena ostro a vytlačila ho zo svojho bytu.

            „A ešte...,“ začal Okami, ale Kosatena mu zabuchla dvere pred nosom.

            Kosatena niečo zjedla, pretože už začínala byť naozaj hladná a sedela na posteli. Dívala sa von balkónom na osvetlenú Konohu, ktorá sa zahrýzala do nočnej oblohy. Ale mala rada túto dedinu. Už pochopila, prečo ju volajú skrytú v listí. Totiž okolo celej dediny boli stromy a len stromy. Naokolo boli naozaj krásne lesy, ktoré často podliehali skaze pri boji.

            Stromy často nevydržali ten nápor čakry. Ale ona žiadnu nemá, takže ich aspoň nebude ničiť. Veru tak, nemá žiadnu čakru. Možno tréningom sa naučí aspoň tie kunaie vrhať, ale aj tak si nie je istá.

            Na chodbe počula Okamiho, ako sa s niekým rozpráva. Určite niekto ďalší z ANBU mu odovzdáva odkaz alebo ho informuje o jeho budúcej misii. Zrazu to všetko stíchlo. Ozvalo sa zaklopanie na dvere.

            „Pusti ma dnu,“ kričal na ňu Okami.

            „A prečo by som mala?“ zakričala mu Kosatena naspäť.

            „A čo keď niekto prejde cez balkón?“

            „Prečo by ma mal niekto napadnúť?“

            „A prečo nie?“

            „Buď už ticho! Lezieš mi neuveriteľne na nervy!“ otvorila mu Kosatena dvere.

            Okami vošiel dnu a sadol si tam za stôl. Kosatena sa hodina na posteľ opäť tak, ako behala celý deň a ignorovala ho, keď začal s hocakým pokusom o konverzáciu.

            „To je pravda, že nevieš hádzať ani shurikenmi?“ spýtal sa jej zrazu.

            Kosatena sa posadila na posteli celá červená: „ No a čo? A čo ťa do toho!“

            Okami sa začal smiať: „Ako ťa napadlo, že chceš byť kunoichi?“

            „Proste len tak. Prečo by každý nemohol dostať šancu? Ja nie som nejaký super génius, ktorý v 12 rokoch už bol v ANBU alebo čo. A vážne sa nepotrebujem predvádzať s nejakým jutsu či kekkei genkai, ktoré som zdedila po predkoch.“

            „Ja som sa dostal do ANBU v 16-tich rokoch,“ povedal Okami len tak ledabolo.

            „To máš koľko rokov?“ ostala v šoku Kosatena.

            „18,“ odpovedal Okami bezvýrazne.

            „No tak to je sila,“ povedala zamračene Kosatena.

            Zhasli svetlo, aby nebolo cez okno vidno, že je tam. Kosatena sa dívala von oknom a začalo sa jej strašne driemať. Videla, ako Okami prišiel o k balkónu a díval sa vonku. Kosatena sa pretočila na druhý bok, aby sa naňho nemusela dívať. Prečo ju majú strážiť ako malé decko? A navyše ju stráži niekto, kto je také decko ako ona. Zajtra pôjde opäť k tomu vodopádu a porozmýšľa nad vytvorením nejakej vlastnej techniky. Zaspala.

            Kosatena sa ráno zobudila. Slnko už bolo dosť vysoko a keď pozrela na hodiny, zistila, že je už deväť hodín. Vstala z postele a všimla si, že má na stole raňajky. Urobil jej ich Okami. Kosatena vedela, že je nablízku vonku a určite ju bude sledovať dnes celý deň. Je to jeho misia.

            Kosatena začala jesť a rozmýšľala o ňom. Vtedy ju napadli tie slová, čo jej raz povedal. Vraj ho očarila. Očarila?! Moment! Možno keby...

            Kosatena vyskočila a začala sa hrabať pod posteľou, kde si schovala všetky svoje poklady. Vo veľkej krabici našla to, čo hľadala. Stredne veľkú, hrubú, v koži viazanú knihu. V minulosti trocha fušovala do mágie a bola to jediná vec, v ktorej sa vyznala. Otvorila knihu a niečo tam hľadala. A onedlho to aj našla. Zavrela knihu, hodila ju naspäť, rozbehla sa von.

            Dobehla opäť k vodopádu a zostala stáť s otvorenými ústami. Narutovi sa zrejme podarilo rozrezať vodopád, pretože už stáli všetky klony na zemi a vytvárali v dvojici Rasengan.

            Kosatena vyliezla na svoj obľúbený strom. Oprela sa chrbtom o kmeň stromu a zavrela oči. Mágia je druh energie, ktorý je všade naokolo. Keby sa jej ju podarilo načerpať, mohla by ju premeniť na niečo, čo by bolo podobné čakre.

            Predstavovala si ju všade okolo. Snažila sa ju privolať k sebe, ale nešlo to. Síce sa jej zdalo, že je vzduch naokolo akýsi ťažký, ale nebolo to ono. Musí nájsť niečo, kde tú energiu ukotví. Možno nejaký amulet?

            Zliezla preto zo stromu dole a pobrala sa do ulíc, aby si nejaký vyhliadla.

            „Šikovná,“ povedal Kakashi, keď odišla.

            Hneď si všimol, čo sa dialo. Ale ten druh nepoznal. Bolo to niečo ako čakra, ale nebolo to ono. Čo to len mohlo byť?

            „Informuj Tsunade,“ povedal Kakashi Okamimu, ktorý sa znenazdajky vynoril spoza stromu.