Milujúca matka úzkostlivo sedela v čakárni. Nervózne mykala nohou a snažila sa upokojiť. Bolo to však márne. Vedela, že len jedna vec ju môže oslobodiť od strachu o svoju dcéru.
    Do čakárne vošla doktorka. Jej biely plášť matke pripomenul, ako v podobnom obleku odviedli jej dcéru. Koľko dní to odvtedy už bolo? Týždeň... Mesiac... Už to ani nerátala. Nemalo to zmysel.
    Matka pokrútila hlavou a zahnala tak čierne myšlienky, ktoré prichádzali v poslednej dobe čoraz častejšie.
    „Čo je mojej dcére?“
    „To naozaj netuším.“
    „Ste predsa psychiatrička! Ako je možné, že to neviete! Prišli sme za vami, lebo sme potrebovali pomoc a...“
    „Upokojte sa, prosím!“
    „Prepáčte,“ sklopila zrak a utrela si slzy, ktorá sa drali na povrch.
    „Vaša dcéra stále trpí nočnými desmi. Až natoľko, že sa začína u nej prejavovať znaky nyktofóbie. Ale lieky nezaberajú, aj keď jej nasadzujem stále silnejšie. Keby sme...“
    „Dosť!“ zdvihla sa matka. „Má strach z tmy. A ako ju chcete teda toho strachu zbaviť? Zavriete ju do tmavej komory a budete čakať, kým ju  to prejde? To nedovolím! Chcem ju odviezť domov! Hneď!“
    „Ako myslíte. Ale...“
    „Nevadí! Keby som aj mala každú noc pri nej sedieť!“
    Doktorka ju teda viedla do izby mladej pacientky. Otvorila dvere a pustila matku k vlastnej dcére. Potom ich potichu zavrela a odišla.
    Keď ju uvidela, takmer sa znovu rozplakala. Jej kvietok, ktorý sledovala počas rastu, teraz vôbec nevyzeral tak, ako mal.
    Jej dcéra viditeľne schudla. Vlasy jej smutne viseli po boku hlavy. Je možné, že matka nedokáže spoznať svoju vlastnú dcéru? Jej obraz, ktorý si uchovala v pamäti, bola svieža a veselá tvár. Tie obrovské tmavé kruhy pod očami, ktoré mala, jej vôbec nepristali.
„Ľubka?“ oslovila matka svojho potomka. „Ľubica, to som ja!“
    Jej dieťaťom to trhlo. Pozrela sa na ňu akoby neverila vlastným očiam. Bola to ona. Jej matka sa po ňu konečne vrátila a odvedie ju z tohto pekla.
    „Mami!“ vstala a rozbehla sa k nej.
    „Ideme domov!“ povedala jej matka.
    Domov išli autobusom. Matka hľadela na krajinku za oknom, ale nevnímala nič z toho. Sledovala odraz svojej dcéry v okne.
    Všetko bolo fajn. Potom nastúpili na scénu tie nočné mory a pripravili jej dieťa takmer o rozum. Chcela jej pomôcť, preto vyhľadala lekársku pomoc. Tí namiesto toho, aby jej pomohli, tak spôsobili, že sa začala báť viacej.
    „Mami?“
    Matka obrátila pozornosť na svoju dcéru: „Čo sa deje, zlatko?“
    „Vieš, myslím, že večer sa to vráti,“ zašepkala.
    „Neboj sa, ja budem stále s tebou.“
    „Tak sa už nebojím.“
    Nastal večer. Matka uložila svoju dcéru do postele. Potom si sadla k nej a držala juj ruku.
    „Ďakujem,“ zašepkala jej dcéra.
    Mala vždy taký zachrípnutý hlas? Zdalo sa jej, že mávala pekný a jasný hlas. Kedysi si často pospevovala. Dieťa pomaly zaspalo. Matka jej opatrne pustila ruku a zhasla svetlo. Zdvihla sa a zišla dole do kuchyne. Bolo pol jedenástej. Ako ten čas len letí.
    Sadla si na stoličku a na stôl položila nejakú odbornú knihu. Možno práve tu nájde pomoc. Uvedomovala si, že z textu už nevníma ani jedno slovo a privrela oči. Zaspala.
    „Mami!“ zobudil ju výkrik.
    Takže jej dcéra má predsa len hlas. Rútila sa hore schodmi priamo za ňou. Otvorila dvere a zasvietila svetlo. Takmer sa naľakala vlastného dieťaťa.
    Ľubica mala vytreštené oči a takmer nedýchala. Civela pred seba, no tam nič nebolo.
    „Vráti sa,“ rozplakala sa.
    „Tíško, to bude dobré,“ utešovala ju matka.
    No nebolo. Ten istý scenár sa opakoval každý deň. A keď tam bola s ňou, jej dcéra nezažmúrila ani oka.
    Až po ďalších dvoch týždňoch sa jej dcére podarilo zaspať. Rýchlo zišla dole a čítala knihu, na ktorú sa spoliehala. Nalistovala kapitolu „Nočné desy“ a čítala. Zrak je padol na článok o nočnej more a začala čítať.
    Kedysi si ľudia predstavovali nočnú moru ako prízrak, ktorý v noci sedel ľuďom na prsiach a živil sa ich strachom. Dokázal ich paralyzovať, že obete sa nemohli pohnúť a ani len volať o pomoc.
    „Smiešne!“ zavrela knihu.
    Takže táto kniha jej je predsa len na nič. Zbytočne ju kúpila. Keby si chcela prečítať rozprávky, kúpila by si nejaké ľudové. Prečo zahrnuli do odbornej knihy takýto článok? Na pobavenie. Jej to vtipné nepripadalo. Hľadala radu.
    Rozhodla sa vrátiť ku svojej dcére, kým sa nezobudí a nezačne kričať. Vošla k nej do izby a zasvietila svetlo. Jej dcéra sa prebudila tentoraz bez kriku.
    „Prepáč, zobudila som ťa.“
    „To nevadí, mami.“
    „Ľubka, čo sa ti vlastne sníva, keď sa vždy zobudíš? Čoho sa bojíš?“ Aj toto bolo smiešne. Nemala sa to opýtať na začiatku?
    „Vlastne nič,“ posadila sa na posteli jej dcéra. „Len spím a zrazu sa mi ťažko dýcha, až tak, že sa musím prebudiť. Chcem zasvietiť svetlo, ale nemôžem sa ani hýbať.
    Matka takmer zabudla dýchať. Iba pred malou chvíľočkou o niečom takom čítala. To predsa nie je náhoda. Takže to spôsobuje prízrak? Niečo, o čom ani nepočula a neverí, že existuje. Keby našla o tom viacej informácii. Možno by sa dozvedela, čo treba robiť. Toto ale určite v žiadnej knihe nebude.
    Ostala so svojou dcérou v izbe. Tá znovu zavrela oči. Aspoň túto noc trochu spala. Takže uskutočnili pokrok...
    Na ďalší deň znovu listovala v knihe. Stále dookola čítal ten istý text, ktorý objavila včera.  Napokon sa rozhodla, že si knihu vynesie hore a ukáže ten článok svojej dcére.
    Kráčala hore a zrazu začala pociťovať, že ju jej dcéra volá. To bolo čudné, predsa by ju počula kričať...
    Vošla do izby a zasvietila svetlo. Kniha jej vypadla z rúk. Jej dcéra ležala na posteli. Oči mala otvorené a hľadela na niečo, čo jej sedelo na hrudníku.
    Najprv si myslela, že je to tieň, ale zbadala, že sa mýlila. To čo na nej sedelo, bolo celé čierne, malo aj tvár a zlomyseľne sa to pozeralo na jej dcéru.
    Prvé čo ju napadlo bolo, že to musí dostať preč od svojho dieťaťa. Videla, že nedokáže ani dýchať. Iba tam meravo pozerala na svoju nočnú moru.
    „Zmizni z tadeto!“ zhúkla na tu vec.
    To niečo sa zdvihlo a letelo priamo na ňu. Vedela, že to do nej vrazí. Ale nočný prízrak preletel priamo skrz ňu. Pocítila strašný tlak v žalúdku a zatočila sa jej hlava. To niečo ale zmizlo.
    Jej dcéra sa až teraz mohla pohnúť a vydala zo seba vzlyk.
    „Už je dobre,“ rýchlo ju tíšila mama a objala ju.
    Vtedy ju napadlo, kde môže nájsť informácie. Internet!
    „Zapni mi počítač!“ pokynula Ľubke.
    S pomocou jej dcéry dávala vyhľadať jednotlivé časti textu z knihy. Onedlho našla to, čo hľadala.
    „Syndróm starej bosorky?“ striasli sa obe.
    Už vedeli diagnózu. Tentoraz našli rýchlo pomoc. Skontaktovali sa s niekoľkými ľuďmi a tí im dali pár tipov.
    „Takže už nepríde?“ pýtala sa dcéra a ležala už v posteli.
    „Už sa viac nevráti!“ usmiala sa na ňu matka.
    Zavesila jej nad posteľ sieť spriadanú z nití s maličkým korálikom v strede. Pohyb vzduchu zapríčinil, že pierko, ktoré viselo z pavučinky, sa pohlo.
    „Ďakujem, mami!“ boli slová, ktoré jej povedala dcéra, než zaspala.
    Aj jej drahé dieťa po prvý krát po niekoľkých mesiacoch zaspalo sladkým snom.