Ráno som horko-ťažko vstala. Zle sa mi spalo celú noc. Nehovorím ani o tom, že sa mi celý ten čas snívali bludy o tom, ako som sa zmenila na rovnakú príšeru ako bola tá, ktorá mi prilepila ten kameň na hruď. Aj keď som sa jej v skutočnosti nebála, vo sne bolo vždy všetko inak. Nemám rada, keď veci nie sú pod mojou kontrolou.
    Prebehla som rukou pod krkom. Stále tam bol. Neviem. Možno čakám, že odpadne. No nič také sa nestalo. A asi sa ani najbližšiu dobu nestane.
    V škole som sa nemohla vôbec sústrediť. Napokon sa mi tam podarilo zaspať. A tak sa bohužiaľ stalo to, že som kvôli tomu ostala po škole. Paráda! Mám pocit, že od včerajšieho dňa sa mi opraty trhajú z rúk a ja padám do jamy levovej.
    Napokon som tam ostala ešte dlhšie, ako sa plánovalo. Pomáhala som triednej profesorke, pričom sme sa rozprávali.
    „Ichiko, deje sa u vás doma niečo?“
    „Nie, prečo sa pýtate?“
    „Zdáš sa mi nejaká iná. Kedysi si mala viac chuti do života.“
    „Nie, sme všetci v pohode a nič sa nedeje. Len touto dobou nejako zle spávam, takže som len unavená, ale to je všetko. Tento víkend to konečne dobehnem.“
    Áno! Jediný optimizmus, ktorý sa objavoval ako moja spása, bol víkend. Budem môcť spať dlho a predlho. Poriadne sa vyspím a na všetko zabudnem. To bude najlepšie.
    „Dobre teda. Och, to je už toľko hodín?“
    Pozrela som na hodinky. Mala pravdu. Bolo naozaj neskoro. A už bola vonku tma. Touto dobou sa stmievalo naozaj často.
    „Tak ja už teda pôjdem!“ rozlúčila som sa s triednou a utekala som domov.
    Cenila som si to, že sa o mňa stará, ale čo vie? Nevie nič! Nič, ako zvyšok sveta. Čo som jej len mala povedať? Som živý drahokam? Určite by si myslela, že ten kameň som si prilepila ja sama na hruď. Hlúposť. Podľa toho, ako som pochopila zo slov sfingy, nie som asi ani človek. Čo teda vlastne som?
    Kráčala som ulicou a nevnímala som okolie. Vlastne, robím to tak vždy už roky. Aj tak nakoniec trafím domov, takže to je jedno.
    Vytiahla som z tašky telefón. Mama mi volala snáď tridsať krát a ja som jej to nezdvihla. Určite sa o mňa bojí. Zavolala som a povedala jej, že som ostala po škole a že už idem domov. Stihla na mňa nakričať, že som sa mala ozvať skôr. Má pravdu, ale čo na tom záleží?
    „Kohože tu nemáme!“ začula som akýsi hlas.
    Prudko som sa zvrtla a pozrela som tomu chalanovi do očí. Mohol mať vypité? Ale cítila som, že chce so mnou niečo nekalé. Nechcela som myslieť na tú vec, ktorá sa mi strašne drala na myseľ.
    „Poď so mnou,“ povedal mi úlisným hlasom a zdrapil ma za ruku.
    Vytrhla som sa mu a rozbehla som sa. Ale vedela som, že domov utekať nemôžem. To by ma mohol potom hocikedy vystopovať a chytiť priamo pri cieli, keď by som bola v závoji nádeje, že prídem domov bez ujmy na zdraví.
    Túlavé labky vždy prídu na miesto, kde sa dobre cítia...
    Začula som akúsi pesničku, ale nevenovala som jej pozornosť. Práve som rozmýšľala,
kde mám rýchlo utiecť.
    ...A preto stratené mačiatko spokojne mraučí, keď sfinga ho privíta...
    Stratené mačiatko, túlavé labky, pieseň sa mi vrývala do mozgu. A vtedy ma napadli tie slová, ktoré mi ten tvor povedal.
    ...Mňau, mňau, mňau, schúli sa pokojne do klbka...
    A vtedy som vedela, kde mám utiecť. Presne tam, kde som prišla k tomu kameňu, ktorý som začala pomaly nenávidieť.
    ...keď sfinga ju privinie, pohladká...
    Stále som počula, že násilník beží za mnou. Ale počula som aj to, že mi nestačil. Bol sám a tak nemal až takú výhodu, ako keby ma viacerí zahnali do kúta.
    Len čo som to povedala, spoza rohu vyšiel ďalší. Páchol rovnako a kráčal so širokým úsmevom oproti mne. Tentoraz sa im podarilo zatlačiť ma do kúta. Pomaly som cúvala a oprela sa chrbtom. Sledovala som, ako obaja kráčajú priamo ku mne.
    Pieseň, ktorú som teraz chcela dychtivo počuť, neprichádzala. A oni sa obaja naraz potkli. Pozrela som na zem. Bola tam akási jama. Nevideli ju? Čo sú slepí? Pozrela som na nočnú oblohu a takmer som sa zviezla od šoku na zem. Pravdaže, že nič nevideli. Bola tma a tu lampy nesvietili. Oni nie sú slepí, to ja vidím lepšie.
    Túto myšlienku som ihneď zahnala do úzadia. Som šialená. Toto predsa nemôže byť pravda, všakže? No oni obaja kráčali ku mne a ja som nevedela, čo mám urobiť. Kričať by nepomohlo, kto by ma v tejto ulici počul? A ešte ďalší problém, kto by mi prišiel na pomoc?
    Boli už blízko. Jeden z nich mi zasvietil telefónom do tváre. Svetlo mi udrelo do očí ale začínalo byť slabšie.
    „Videl si to?!“ spýtal sa prekvapene svojho spoločníka.
    „Čo mal vidieť?“ nechápala som.
    „No predsa tvoje oči,“ obaja začínali byť trocha prekvapení.
    „Čo s nimi je?“ spýtala som sa nervózne.
    „Asi sa ti to len zdalo,“ povedal mu ten druhý a znovu sa nahli ku mne.
    Cítila som, ako môj kameň na hrudí horí a oblieva moje telo. Začínalo mi byť strašne teplo. Až horúco. Čo sa to so mnou deje?
    „Prosím,“ zašepkala som a dotkla som sa kameňa.
    ...Mňau, mňau, mňau, pre labky tu je raj...
    Znovu tá pesnička! A zdalo sa, že som čakala len na tento signál. V tom momente sa mi teplo rozlialo naraz do celého tela a ja som vystrelila vpred ako blesk.
    Jeden z nich skríkol, keď som preletela pri nich v taškou v ruke. Telefón mu vypadol z ruky a moje zrenice sa znovu prispôsobili tme. Druhý zakňučal. Vtedy som si uvedomila, že som ho poškrabala, ako som letela.
    Ten jeden konečne chytil svoj mobil do ruky a rozbehol sa znovu za mnou. No keď zbadal, že mierim k lesu, nechal ma tak. To som si ale už uvedomila, že mi taška vypadla z ruky a v oblečení som plávala. Takisto sa mi zdalo, že aj moje predné končatiny sú rovnako dlhé ako tie zadné. Zrejme som bežala po štyroch nohách.
    Už som neriešila to, že to bolo absurdné, ale bežala som za hlasom, ktorý ma priťahoval ako magnet. Našla som teraz akúsi malú jaskyňu a vošla som dnu. Utekala som stále ďalej a napokon som sa znovu ocitla v katakombách.
    Pre labky tu je predsa raj, pravda? Dobehla som úspešne ku cieľu. Sfinga ma už čakala. Zastala som a pomaly prišla k nej. V kameni na jej čele som sa videla. Bola zo mňa divá mačka s červeným drahokamom na hrudi.
    Videla som, ako sa mi zrenice stiahli, keď sa priblížili k žiare tohto tvora, ktorý ma poškrabkal po hlave.
    „Mňau, mňau, mňau, pre labky je tu raj,“ zaspievala zase.
    Pozrela som na ňu zvedavým pohľadom a ignorovala som svoj odraz v kameni.
    „A teraz musíš len kráčať vpred a už nikdy viac sa neobzrieť späť!“
    Tentoraz som ihneď porozumela jej slovám. Keď som sa približne asi o 15 minút vracala späť, cítila som sa divne, ešte nikdy v živote som sa tak necítila. Ale ten pocit bol skvelý. No nedal sa popísať. Moje veci som mala už oblečené, ale začínali mi liezť totálne na nervy a chcela som byť znovu mačkou, presne ako pred štvrť hodinou...
    Nejakým zázrakom som sa premenila naspäť a našla som svoje veci. Prišla som teda konečne domov. Uistila som svoju matku, že som úplne v poriadku a že sa nič nedeje a ani sa nič nestalo.
    Bolo už neskoro. Vymenila som učebnice a zošity a rozhodla som sa, že si pôjdem ľahnúť. No nedokázala som zaspať. Napokon som vstala z postele a v tom momente som vyletela ako divá mačka do tmy.
    Bol to úžasný pocit! Behala som lesom a nemala som ani najmenší problém s tým, že vonku bola úplná tma. Všetko som vnímala úplne inak.
    Zrazu som začula šuchot a zastala som. Sledovala som zem, čo vyjde spoza lístia. Onedlho z tade vybehla malá myška. Ani neviem ako a začala som sa s ňou hrať. Posúvala som si ju medzi labkami a až ma tešilo, keď som videla, ako sa zúfalo snaží ujsť pred mojimi pazúrmi.
    Napokon som sa akosi spamätala a nechala ju tak. Neklesla som predsa na takú úroveň, aby som jedla myši. Fuj, ani ako mačka som si to nemohla predstaviť.
    Keď som uvidela prvé lúče slnka, napadlo ma, že sa musím vrátiť predsa domov. Rozbehla som sa preto rýchlo krížom cez les. Vyštverala som sa na strechu a potom som sa ľahko dostala do mojej izby.
    Kameň zasvietil akoby reagoval priamo na moju myšlienku a ja som nabrala opäť ľudskú formu. Rýchlo som si ľahla na posteľ a tvárila som sa, že spím. Len čo som zavrela oči, začula som, ako mama otvorila dvere do mojej izby, aby ma zobudila. Toto bolo teda naozaj tesné. Nabudúce sa budem musieť vrátiť skôr.